Cizí chmýří - III. - poslední



Donedávna jsem znala jen prvních pár slov povídky Hmlový roh od Raye Bradburyho, tak, jak ji mí oblíbení Longitálci použili veprostřed dlouzekrásné písně Na mori {pro netrpělivé, spěchající: 6:45 - 7:05}. Ale už, už  znám tu povídku celou  a už jsem zase jinde/jiná. Lepší završení mé letošní podzimní mini-série úryvků z cizích textů bych nemohla vymyslet, čili musela jsem je lehce podvedenou náhodou potkat.
A proč tentokrát slovensky? Protože jsem vždycky dávala přednost Dankově koncertní verzi recitace před tou v podání Karla Heřmana, jak je zvěčněna na albu Výprava/Voyage. A vůbec … hmla je ještě více podmanivé slovo než mlha.


Ďaleko od zeme,
na ostrohe v chladných vodách,
čakali sme každú noc na hmlu…
A keď prišla,
nalialii sme olej do mosadzných súkolí
a rozsvietili v kamennej veži
hmlové svetlo…

 ...

…Hmlový Roh trúbil neprestajne každých pätnásť sekúnd.
„Reve ani zviera, čo?“ McDunn si prikývol. „Velké, osamelé zviera, ktoré volá do noci. Sedí tu na okraji desiatich miliard rokov a volá do Hlbín: Tu som, tu som, tu som. A Hlbiny odpovedajú, veru áno.


„Lenže sem,  prečo prichádza sem?“
Nasledujúci okamih mi odpovídal.
Hmlový Roh zatrúbil.
A netvor odpovedal.
Cez milióny rokov vody a hmly prenikol výkrik. Výkrik taký úzkostný a osamelý, že mi priam otriasol hlavou i telom. Netvor zavolal na vežu. Hmlový Roh zatrúbil. Netvor zasa zreval. Hmlový Roh zatrúbil. Netvor otvoril veľkú zubatú papuľu a hlas, ktorý z nej vyšiel, bol hlasom nášho Hmlového Rohu. Osamelý, obrovský, ďaleký. Hlas samoty, nedozerného mora, studenej noci, osihotenosti. Taký to bol hlas.    
„Teraz,“  zašepkal McDunn, „už vieš, prečo prichádza sem?“
Prikývol som.
„Po celý rok, Johnny, ležal ten úbohý netvor tam pod morom, tisíc kilometrov ďaleko a môžbyť tridsať kilometrov hlboko a čakal na svoj čas: má azda už milión rokov ten tvor. Predstav si: čakať milión rokov; vedel by si ty čakať tak dlho? Môžbyť je posledným svojho druhu. Iste to bude tak. Tak či onak, prídu si sem na zem nič po nič ľudia a vystavia tento maják, bolo to už pred piatimi rokmi.  A spustia Hmlový Roh a nechajú ho trúbiť, trúbiť smerom k miestu, kde si sa zahrabal do spánku a morských spomienok na svet, v ktorom boli tisíce tebe podobných; a teraz si sám, samučký na svete, ktorý nie je stvorený pre teba, vo svete, kde sa musíš skrývať.

...

Musel si ísť pomaly; keby si sa vynoril naraz, roztrhlo by ťa.  Trvá ti celé tri mesiace, kým sa vynoríš, a potom niekoľko dní, kým studenými vodami doplávaš k majáku. A potom stojíš tamvon, v noci, Johnny, tá nejväčšia čertovská obluda medzi všetkým tvorstvom. A reve na teba maják, z vody mu vyčnieva krk, dlhý ako tvoj, má telo ako ty a — to najdôležitejšie — hlas ako ty. Rozumieš už, Johnny, rozumieš?“
Hmlový Roh zatrúbil .
Netvor odpovedal.


...

„To, hľa, je život, „ povedal McDunn. „Vždy ktosi čaká na kohosi, čo nikdy nepríde. Vždy niekto miluje čosi väčšmi, ako to čosi miluje jeho. A po chvíli pôjdeš to čosi zničiť, nech je to už čokoľvek, aby ťa viac nemohlo zraňovať.

...

             Nový maják dostavali v novembri. Raz neskoro večer som sa ta vybral autom, sám, zaparkoval som auto, pozeral som na sivé vody a načúval, ako trúbi nový roh, raz, dva, tri, štyri razy za minútu, tam v diaľke a osamote.
A netvor?
Nikdy sa nevrátil.
„Odišiel,“ povedal McDunn. „Vrátil sa do Hlbín. Naučil sa, že nič na tomto svete nemôžeš  milovať dosť silne. Odišiel do najhlbších Hlbín, aby čakal ďalší  milión rokov. Ach, úbožiak. Čaká tam  a čaká, zatiaľ čo ľudia na tejto malej planéte prichádzajú a odchádzajú. Čaká a čaká.“
Sedel som v aute a načúval. Nevidel som ani svetlo, ani maják v Osamelom zálive. Počul som len Roh, Roh, Roh. Znel ako volanie netvora.
Sedel som tam a želal som si, aby som mohol niečo povedať.








Komentáře

Populární příspěvky z tohoto blogu

S.Zhlédnuto: Zachraňte Edwardse (Dagmar Smržová, Febio, HBO, 2010)

Z cest(y): Rešovské vodopády (věnováno nejneočekávanější telefon-zvednuvší ježbabce posledních dní - Vti)

Milý deníčku...(3)